Mýtus o manželskej láske (9): Musí ma milovať spontánne!

Už sme veľa rozprávali, že na začiatku vzťahu je všetko spontánne. Jednoducho preletí iskra a sme v tom, zaľúbení až po uši.

Zafunguje chémia, a to doslovne - výskumy potvrdzujú, že zaľúbenie je viac-menej ľudská forma párenia, podfarbená sexuálnym pudom, či túžba po potomstve, ako u muža, tak ženy. A toto má v podstate len máločo spoločné s láskou.

 

Ale na začiatku sme sa aj tak cítili "milovaní."

Tieto pocity a spomienka na nich, hoci vybledne po rokoch, ostáva ako zážitok lásky. A tu sa niekde rodí predpoklad, až mýtus, ktorí posilňujú režiséri filmov, básnici, skladatelia, spisovatelia, umelci, že láska je spontánny proces, že do lásky sa netreba nútiť a lásku si netreba vynucovať…

a pozor: musí to robiť spontánne, musí ma milovať spontánne, on sám musí chcieť, sám od seba … Pod rúškom vznešenej hodnoty - SLOBODY - definujeme lásku ako spontánny proces.

Potom prídu manželia a hovoria, že ten druhý ma nemiluje a ja ho nebudem znásilňovať, keď on/ ona nechce, tak ani ja nechcem.

Vraj ani smrť nás nerozdelí

A taktiež pod rúškom slobody rušia záväzok, deťom spôsobia peklo a nielen im, ale aj potomkom minimálne do desiateho pokolenia a správajú sa ako slobodní a nie ako manželia, ktorí sa už pre seba dávno rozhodli.

Dokonca si povedali, že ich nič nerozdelí, ani smrť, a tu hľa, rozdelí ich humanizmus a jeho glorifikácia hodnoty Slobody, ktorá potiera význam záväzku, ako aj mylná predstava o láske, ktorá je spontánna. A pojmu záväzok dala prívlastok - nasilu, vynucovanie, umelé….

Muž a žena, ktorí prekročia prah kostola, sú pozvaní k zrelej láske.

Láska, ktorá niečo stojí, ktorá stojí námahu. Nemyslím vydržanie pocitu, že nie som milovaný, milovaná. Ale prácu na vzťahu, kde láska nie je výsledkom spontánnej reakcie toho druhého, ale vzájomné učenie sa láske a učenie sa milovať a dozrievať.

Kde na miesto spochybňovania lásky toho druhého prevezmem zodpovednosť za to, ako sa chcem cítiť vo vzťahu, do svojich rúk. Veď tu je tak veľký priestor, kde pracujem na tom, aby som sa učil milovať.

Aby sme boli toho schopní, potrebujeme sa rozhodnúť pre zmenu pohľadu:

Shutterstock
 
 

1. zaľúbenie nie je to isté ako láska.

To, čo intenzívne prežívajú ako lásku, je skôr náznak lásky. Zaľúbenie je viac spontánna záležitosť. Láska je akt vôle od seba k druhému.

Neveriť ani opačnému protipólu – tomu, čo určite príde - zranenia, nepochopenie, bolesť, krízy, frustrácie, samota a pomenovať to ako koniec vzťahu - my už sa nemilujeme.

Manželský sľub: “…budem ťa milovať a ctiť…” raz hádam sa mi to podarí, nie že ťa už  milujem!!! hovoríme o cieli, ktorý je pred nami, nie o tom, že už sme v ňom.

2. Všetci sme egoisti - našťastie

Ako môžem milovať svojho blížneho /a to môj manžel, snúbenec, či priateľ je/, ak nemilujem seba samého? Preto sa neľakajte, keď časom zistíte, akého egoistu ste si vzali.

Iba egoista je schopný lásky, ktorá je o prijímaní a dávaní, /aj keď prídu obdobia, keď jeden vo vzťahu bude mať pocit, že iba dáva a nič neprijíma a niekedy si to myslia dokonca obidvaja.

3. Na zrelej láske treba pracovať.

Ak chcem byť šťastný/á vo vzťahu, musím pre to niečo urobiť. Nepredpokladať, že viem čo ten druhý potrebuje, nepredpokladať, že ten druhý vie, čo potrebujem, skôr predpokladať: on/ona to nevie, nepamätá si, nepochopí, nerozumie, pomýli sa, …. On/ona je vždy ochotný/á, vždy sa snaží, AJ keď to nevidím alebo vidím opak.

Srdce je klamlivé, moje pocity sú často nesprávne, ovplyvnené mnohými vecami, ktoré si ani neuvedomujem a často ma vedia oklamať. Musím veriť, že moje rozhodnutie, že som si ju/ho vzal/a je správne, aj keď celý svet (aj kňaz) a moje srdce povedia, že som urobil chybu.

...viac na rodinka.sk

 

NEWSLETTER - prihláste sa k odberu :

V zmysle zákona SR č.18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, prihlásením sa na odber newsletter, slobodne vyjadrujem súhlas so spracovaním poskytnutých osobných údajov.

Anketa

Zaujala vás naša stránka?

Áno, celkom. 1 132 92%
Nie, vôbec. 94 8%

Celkový počet hlasov: 1226