Táňa a Adrian

Keď som bola slobodná, mladá, ,,nevedomá"... , myslela som si, že vydať sa znamená že už je všetko definitívne, jasné, nemenné, určite budem presne vedieť čo mám robiť a kto kráča vedľa mňa... Keď som vtedy stretla pár, ktorý už mal za sebou 10 rokov spoločnej cesty, mala som pocit, že už niečo nové, títo ľudia v živote nenájdu, že keď ja raz budem niekde tu, asi už budem všetko vedieť a dokonca sa už asi aj budem nudiť...? 

Dnes, po spoločne prežitých 15 - tich rokoch musím povedať že stále nič neviem...

Po prvotnom zamilovaní prišlo prvé sklamanie... - veď tento človek mi nemá čo povedať, nerozpráva sa so mnou..., ale aj tak ho mám rada, stále má viac plusov ako mínusov.

Často sme sa hádali kvôli iným očakávaniam jeden od druhého, málo sme komunikovali, spoločnosť nám nepretržite robil televízor a jediný čas, kedy sme sa v podstate počuli a čosi o sebe dozvedeli boli návštevy našich priateľov. 

Naša práca si vyžadovala maximálne úsilie ale aj naše štyry deti nás potrebovali... Venovala som sa deťom, práci a dookola a o môjho manžela som očakávala, že bude robiť to isté, že sa bude ponáhľať z práce, aby mi mohol pomáhať s našimi malými deťmi, lebo skutočne to bolo veľmi náročné zvládať to... Bol to jeden chaos... K tomu sa pridali ťažkosti v práci u Aďa, aj finančné, a odrazu už nevládal... už nechcel chodiť domov, lebo doma ho čakala večne nespokojn ,,fúria" s nekonečným množstvom požiadaviek a očakávaní, bez pomenovania toho, čo skutočne chce a už vôbec sa nedá hovoriť o tom, že by si táto žena mohla svojho manžela nejak všímať že vôbec aj on má nejaké potreby... 

Aďo stretol inú ženu, ktorá bola ochotná dať mu všetko čo ja som nedávala, lebo som ani netušila, ako sa má o vzťah, partnera a lásku starať... 

Nevedela som sa s tým zmieriť, nevedela som mu odpustiť, nesmierne som sa cítila urazená a sklamaná... Ako mi to mohol urobiť opäť? Ako to mám zvládnuť? A prečo??? Tisíce otázok bez odpovedí ... Už som ho nechcela...  A tiež som vedela, že si nechcem zvykať na iné maniere niekoho cudzieho a tiež som vedela, že môjho manžela neskutočne potrebujem, je to moja polovica, polovica môjho ja, môjho bytia...Ja som ho v tom čase nenávidela a milovala zároveň... Tak veľmi som mu zazlievala... Stále som si kládla otázku, prečo...? V čom je ona lepšia? Čím je taká výnimočná...? 

Nechcela som počuť, že aj ja som chybila, že som mohla mnoho vecí robiť úplne inak, že som sa starala o blaho všetkých a všetkého, len nie o potreby a pocity môjho Aďa... 

Boli sme odlúčení a Aďo prišiel s nápadom skúsiť navštíviť manželskú poradňu a teda navštíviť Vás Kamil. Najskôr som nechcela, veď ja predsa nerobím nič zle, ja predsa nechybím, veď to ty máš problém, tak si ho rieš... Nakoniec som sa predsa len rozhodla ísť a dnes nechápem ako som tak dlho mohla žiť tak zaslepená..., nevidieť, nevedieť, nepočuť, neriešiť, nechcieť,... 

Ďakujem Kamilovi, ktorý vďaka svojej vytrvalosti a vynikajúcim odborným aj ľudským zručnostiam nám pomohol nájsť cestu k sebe... Veľmi nám pomáha stále a dokonca sme toho názoru, že každý pár by mal mať svojho ,,konzultanta", lebo je mnoho vecí, ktoré sa udejú a predsa sme všetci ,,egoisti" ako aj Kamil hovorí a málokedy sa dokážeme odosobniť a Kamil nám pomáha nachádzať ,,vtáčiu" perspektívu, nehľadať subjektívnu pravdu či spravodlivosť, ale skôr pochopenie a prijatie názoru či akceptáciu jedinečnosti toho druhého a jeho vnímania sveta... 

Už sa neobzerám dozadu, prečo... už viem prečo..., už sa nepozerám dopredu s obavou či ma opäť niekto nenahradí... dnes sa pozerám na dnes, čo môžem urobiť lepšie, čo môžem a ako môžem konať, aby sme si mohli čo najlepšie užívať každú našu spoločnú chvíľku, aby sme si skvalitnili náš čas, našu lásku, naše milovanie... . Je krásne mať tento pocit naplnenej lásky... Ktorú vďaka Nám, našej ochote sa pozrieť na život trochu inak, vďaka Kamilovi a knihám a teda poznaniu ktoré nám prostredníctvom nich ponúkol si vieme vzájomne darovať a neustále dávať...